Mesto Sabinov sa prvýkrát spomína v listine uhorského kráľa Belu IV. z 23. februára 1248. Jeho výhodná poloha na obchodnej ceste vedúcej údolím Torysy bola nepochybne určujúcim faktorom, ktorý sem prilákal nemeckých kolonistov. Stúpajúci hospodársky a politický význam Sabinova na hraniciach kráľovstva, ako aj snahy kráľa Žigmunda Luxemburského získať si v mestách spojencov, vyniesli Sabinovu povýšenie na slobodné kráľovské mesto. Stalo sa tak listinou zo 17. mája 1405 v ktorej sa hovorí, že mesto má byť obohnané hradbami a inými opevneniami.
Hradby mesta a ich štruktúra
Podľa stredovekej kroniky mesta Sabinova sa hradby začali stavať a obkolesovať priekopami až v roku 1474. Sabinov pomáhal panovníkovi aj v boji proti neposlušným šľachticom, a preto mu Matej Korvín v roku 1485 poskytol po dobu štyroch rokov 100 zl. ročne, určených na dobudovanie hradieb. Záujmom samotného kráľa bolo, aby mesto bolo dobre opevnené, a preto už aj v predchádzajúcich rokoch za týmto účelom mesto finančne dotoval. V roku 1481 odpustil Sabinovu všetky dane na dobu štyroch rokov a tieto prostriedky mali byť použité na výstavbu hradieb. Za vlády Mateja Korvína sa hospodárske a právne postavenie Sabinova upevnilo natoľko, že ostatné východoslovenské kráľovské mestá ho prijali za člena spoločenstva miest Pentapolitany.
V roku 1603, keď sa v uhorských slobodných kráľovských mestách uskutočnila hĺbková kontrola zameraná na preskúmanie súkromných i verejných budov, hradieb a pevností, bola tridsiatnikmi Spišskej komory uskutočnená aj revízia Sabinova. Hradby vtedy mali celkovú dĺžku približnne 1330 m a bolo členené 16 vežami, z toho dvomi bránovými.
Fortifikačný systém Sabinova nemal napriek častým opravám a starostlivej údržbe už v 17.–18. storočí väčší vojenský význam a poskytoval mešťanom len ochranu pred menšími vojenskými jednotkami a zbojníkmi. V prvej polovici 19. storočia už fortifikácie neboli udržiavané, priekopy sa menili na záhrady a hradby postupne chátrali. Veže, ktoré boli vo vlastníctve mesta sa prenajímali obyvateľom na hospodárske a obytné účely.
Mestské opevnenie v Sabinove v minulosti vymedzovalo plochu stredovekého kráľovského mesta nepravidelného oválneho pôdorysu s osami 440 a 345 m, s centrálnym námestím šošovkovitého pôdorysu. Cesta vytvárala základnú stredovú os mesta a členila jeho plochu na dve polovice: severnú a južnú. Pomerne jednoduchú koncepciu hradobného systému, charakter bášt a strieľní predurčili aj prírodné podmienky.
Mestské opevnenie tvorilo vonkajší fortifikačný prvok, využívajúc na južnej strane tok Mlynského potoka. Pre charakteristické rozmiestnenie bášt s ich pomerne veľkým rozostupom (50 – 77 m), prispôsobeným novým vyspelým strelným zbraniam, je hradobný systém Sabinova pokladaný za goticko-renesančný. Samotné bašty členené dvoma až štyrmi podlažiami si svojimi pôdorysnými a výškovými parametrami zachovávajú gotický charakter.
Zachované časti opevnenia
Z celej mestskej fortifikácie s obvodom okolo 1395 m sa dodnes nad úrovňou terénu zachovali len fragmenty v celkovej dĺžke okolo 497 m. Najlepšie a najucelenejšie sa zachovala južná línia so zvyškami hradobného múru spolu s piatimi ucelene zachovanými vežami a malými torzami ďalších štyroch veží. Táto časť opevnenia je po celej dĺžke z vnútornej strany lemovaná priebežnou hradobnou uličkou, pričom z vonkajšej strany k hradbe prilieha rad parciel so zástavbou rodinných domov.
Celé opevnenie mesta Sabinova malo jednotnú koncepciu pozostávajúcu z okružného hradbového múru spevneného pravidelne rozmiestnenými vežami a svojím rozvrhom sa značne blížilo k opevneniu neďalekého Hradu Šariš, ktoré je rovnako pravidelne členené predstupujúcimi neskorogotickými vežami s dominantným polkruhovým pôdorysom. Ich sprístupnenie malo obrannú stratégiu takmer totožnú s opevnením Sabinova.
Zdroj: Architektonicko-historický výskum ing. arch. Martin Bóna, Mgr. Michal Šimkovic a ing. Peter Glos
Zdroj fotografií: OOCR RŠ
Mapa
Galéria
Informácie
Zachované časti opevnenia:
Veža č. 1 so šesťbokým polygonálnym pôdorysom a pôvodnými tromi podlažiami sa zachovalo až po úroveň koruny dnešného 4. podlažia. Pôvodne bola veža sprístupnená len vstupným otvorom. Zachovali sa viaceré primárne trámové preklady a parapetné zarážky.
Veža č. 2 zachovala sa do pôvodnej výšky piatich podlaží. Pôvodne bola prístupná len vstupom v úrovni 4. podlažia napojeným na ochodzu priľahlých kurtí. Všetky podlažia boli od seba oddelené trámovými stropmi, po ktorých sa zachovali okrúhle lôžka stropných trámov. Kurtina (hradba mezi dvoma flankovacími vežami, baštami, alebo bastionymi) medzi vežami č. 2 a č. 3 dosahuje celkovú dĺžku okolo 61,5 m a má rovný priebeh. Z jej pôvodnej konštrukcie sa nad úrovňou terénu zachovalo len minimum, a to do výšky 1 m.
Veža č. 3 polkruhového pôdorysu dosahuje dnes výšku štyroch pôvodných podlaží. Pôvodne bola prístupná len vstupomv úrovni 3. podlažia a to priamo z priebežnej ochodze susedných kurtín. Kurtina medzi vežami č. 3 a č. 4 dosahuje dĺžku 64 m a má rovný priebeh. Zachovala sa takmer súvislo a to do výšky okolo dvoch metrov.
Veža č. 4 polkruhového pôdorysu sa zachovala do výšky pôvodných troch podlaží. Prístupná bola v úrovni pôvodného 2. podlažia vstupom v severovýchodnej stene napojeným priamo na ochodze priľahlých kurtín. Pôvodné dolné podlažia si dodnes zachovali štrbinové strieľne s trámovými prekladmi a parapetnými zarážkami. Kurtina medzi vežami č. 4 a č. 5 dosahovala dĺžku okolo 56,5 m a mala rovný priebeh. Najlepšie zachovaná východná časť dlhá 14 m a vysoká 6,5 m má v časti predprsne zachovaný zvyšok pôvodnej štrbinovej strieľne.
Veža č. 5 si nad úrovňou terénu zachovala len severovýchodnú stenu v šírke 7 m, a to do výšky dvoch podlaží. Kurtina medzi vežami č. 6 a č. 7 dosahovala dĺžku okolo 58 m (obr. 1). Jej pôvodná konštrukcia sa zachovala takmer v celom priebehu približne do výšky ochodze.
Veža č. 7 patrila spolu s vežou č. 10 k najväčším vežiam hradbového systému. Nad terénom sa zachovala len východná časť oblého plášťa a malá časť severnej rovnej steny. Podľa opisu z roku 1603 mala veža štyri podlažia a v jej blízkosti sa nachádzala ďalšia poškodená vežička so zdvíhacou bránkou. Kurtina medzi vežami č. 7 a č. 8 dlhá okolo 79 m sa zachovala takmer v celom rozsahu Hradbový múr pokračujúci od veže č. 10 na severozápad sa nad úrovňou terénu zachoval len v krátkom obnovenom úseku v napojení na vežu č. 10, v celkovej dĺžke okolo 3 m. Múr má dnes rekonštruovanú pôvodnú ochodzu aj s jednou kľúčovou strieľňou.
